Sunday, October 12, 2014

Tak zničená som sa už dávno necítila. A to som len na začiatku. Baby už iste sedia na chate...ach, ani žiadne výhľady. Deň, ktorý v podstate mal svoje vlastné čaro...


Na mojich výletoch nemám žiadne očakávania.  Na hrebeni Veľkej Fatry som ešte nebola, tak som sa aj trošku tešila. Aj Google hovoril, že môže byť. O tom, čo ma čaká netušila ani srnka a keby aj tušila asi by som to nechcela vedieť. Fatrarunský pretek sa blíži, Fatranky nemôžu zaháľať. Jediná kto zaháľa je moja motivácia. Kašle na mňa už pár týždňov. No nejak bude...počasie má byť proste báječné. 

Milý ujo šofér nás odmieta vyhodiť na Malom Šturci čím si utvrdzujem, že diagnóza "mrzutý šofér" existuje. Ako bonus nás zobral až do Dolného Harmanca. Napadlo ma, že jediný kto by sa tomu potešil by bol Jimmy...veď predsa čím viac výškových tým lepšie :)


Už som kedysi spomínala, že problem solving mi celkom ide a kedže modelovka je modelovka, nemôžeme vybočiť z plánov. Navrhujem stopovať aby sme sa mohli vrátiť späť do toho Malého Šturca. A tak sa s úsmevom postavíme na krajnicu a hľa, auto zastavuje. Pozerám. Je mi nejaký známy. Ďuri Krivuš. Paráda. Snáď sa mu tento dobrý skutok oplatí na Magurmanovi (oplatil). 


Stojíme teda na predpokladanom štarte. Ešte chvíľu sa divím tomu osudu, že nám zaveje do cesty v takto skoré ráno človeka z našich radov...výšľapistických.  

Podídeme k štartu, slušne sa vycikáme a v duchu sa smejem, že tu takto cikáme bez tej hamby a furt pritom kvákame. Ženský multitasking. 

Začali sme v čase 8.24. Nejaký úsek sa zahrievame chôdzou. Potom vyzliekame bundičky a rozbehneme sa. Babám som už v autobuse nejak naznačila, že ja mackov riešiť nebudem, nech ma kľudne počkajú na Borišove. 

Bežkáme. Vytvorili sme si medzi sebou značné vzdialenosti a tak sme si občas poslali správu cez píšťalky. Zvolila som stratégiu run-walk, moju obľúbenú, nech to neprepálim keďže vôbec neviem čo ma čaká. Volím oficiálnu skratku o ktorej nám Duri hovoril a tak sa dostávam do kroku. Nejak mi začína byť divne, nohy mi oťažievajú. Možno ich nebaví tá dlhá cesta k tej Kráľovej studni. 
Cestou z M.Šturca II


Cestou z M.Šturca I
Na Kráľovej studni



Slniečko nevyšlo, ale stále verím, že na hrebeni sa to všetko zmeni. Na Kráľovej studni odbáčam doľava. Aj som si chcela trošku postáť a zajesť, ale to počasie... a vedomie, že baby riadne valia...musela som ísť. Viditeľnosť na dva metre. Blato. Vietor. Celkom som z toho bola  znechutená. Nechápala som prečo ma zrazu všetko bolí, však behokráčam len nejaké dve hodiny. Cítim, že aj psychiku mám nalomenú. Pýta sa ma, či to nechcem otočiť späť. Nie, v Harmanci sa mi až tak nepáči. Pred Krížnou stretávam konečne turistov, tí sa ma zas pýtajú či mám psa..."nie, len krízu, ktorej sa neviem zbaviť, potvora jedna".  Za Krížnou sa už cítim fajnovo fyzicky i psychicky unavená. Píšem Justice, že je to na hovno a že snáď si užívajú výhľady, nech ma na chate čakajú. Keby som vtedy vedela, že tá správa si spraví výlet cez vesmír....

Niekedy vtedy dostávam správu ja od Justice, že na mňa čakajú už hodinu, že im je zima a či sa chcem vrátiť späť. Divné, vravím si.... a uznanlivo príznávam, že sú fakt dobré tieto fatraladies....že keď sú až hodinu predo mnou, to sú iné strely. 

A tak sa tu ja morím v tomto cudzom kraji, v tom blate, v hmle a vetre a s tou mojou krízou. Neviem kde kráčam a neviem ani ako dlho toto trápenie ešte bude pokračovať. Teda vďaka za smerovníky a červenú značku, ktorá bola kvalitne zaznačená. Premýšľam,  že čo sa to so mnou deje. dišputy ako...prečo ma nič nemotivuje ísť ďalej? Prečo ma všetko, ale všetko bolí? Nikdy to tak nebolo. Starnem. Behám presne dvadsať rokov bez jedinej prestávky. Túto výhovorku nemôžem akceptovať. A toto počasie...veď stačí zmeniť uhol pohľadu. Snažím sa. Nejde mi to. Proste som naštvaná...že nemám ani len ten výhľad. Čo vám budem hovoriť, psychohygiena...veľmi zábavné.




Niekde za Ostredkom..asi :)

Asi to niekomu tam hore bolo ľúto a tak mi poslal krátke slniečkové video. 
V tom mi volá Justice. "Jani kde si? My sme skoro na Krížnej, sme ťa čakali hodinu na Kráľovej Studni". Ostala som zmätená. Krížna? Tam som sa zdá, že už bola....Neviem rýchlo spracovať čo mi hovorí, tak jej vravím, že valím za nimi, že som skoro pri Koniarkach, nech počkajú na chate. V telefóne ostane na chvíľu ticho,  obe rýchlo vyhodnocujeme situáciu. Baby sú za mňou! 
To si ako mohli dovoliť:)

Už začínam cítiť koniec nablízku tak sa aj poteším. Spravila som dohodu, že aspon zbiehať budem, rovinky prejdem rýchlou chôdzou a kopce si komotne vycupkám. Príchádzam na Chyžky, sa mi zdá, že by som mala zmeniť farbičku smerovníka, ale nejak registrujem len tú červenú. Keď začínam stúpať na Ploskú, tak si už pripadám aj trošku mimo, lebo intuitívne som vedela, že mám ísť naľavo, traverzom. Neviem aká vysoká je Ploská, no jej názov sa tvári, že to drsné nebude. Hmla zase na všetky strany, no dnes to teda nemám  zadarmo.





Tak na záver vetrík rozfúkal čo sa dalo a doprial mi finish výhľad. Z Ploskej som už mohla ísť po zadku, ale taký luxus nepotrebujem. Pobehnem. Ísť do "cieľa" je fakt mega pocit:)


Borišov,chata
Cestou z Ploskej



Bobča
Bola som úplne mimo keď som došla na chatu pod Borišovom. Trvalo mi to až 4 hodiny, tých cca 25km a 1300m+. Nikdy predtým som sa necítila tak vyfľusnutá. Sadla som si do chaty a nepríčetným pohľadom premýšľala nad tým, že niečo v mojej "športovej kariére" nie je na porádku...lebo čo je moc, to je veľa. 
Z okna som vyzerala dievčatá...  postupne dobiehajú...sú parádne...kamošky moje.


Justice

Keď došli, musela som ich vystísať, lebo podať taký výkon fakt niečo stálo. Prinajmenej čaj bez rumu. Začali sme kvákať, lebo však... neboli sme spolu celý deň. Prítomní na chate asi z nás moc radosť nemali. Trošku som sa im požalovala z mojich pocitov...ale ich radosť na tvári sa nejak rýchlo preniesla i na mňa. 




 Z chaty odchádzame. Takmer polovicu Necpalskej doliny sme samozrejeme zbehli, lebo inak by to bolelo. Po tej prvej zbehnutej polovici sme sa rozhodli, že zvolíme lowcostový trip domov, keďže to stopovanie sa tak osvedčilo :)


Koniec koncov po mnohých dilemách som na Fatrarun šla. Na štrikovanie mám predsa ešte len čas. Atmosféra bola vynikajúca a úplne spokojná som v čase 3h 21 min docupkala do cieľa. 






Neviem ešte či a na aké súťaže pôjdem, ale raz by som chcela na tom štarte stáť úplne na pohodu, bez nervozity a limitov....a len s tým, že si idem užiť tú atmosféru, prítomnosť priateľov, radosť z pohybu a energiu, ktorá vyžaruje z prírody. Dá sa to vôbec? :)